nikol

Technológie nás spájajú vo virtuálnom svete a v tom reálnom z nás robia cudzincov?!?

     Akúkoľvek činnosť jedinca na mobilnom telefóne počas čakania (na autobus, vlak, v čakárni u lekára – kedy nemá pri sebe nejakú spoločnosť) nepovažujem za strašný dopad techniky na človeka. Neboli mobily, boli to noviny, časopisy, knihy, či slúchadlá na ušiach. Odjakživa si ľudia krátili chvíle niečím iným. Avšak všetko treba s mierou. O koľko krásnych okamihov môžeme prísť, ak budeme mať hlavu neustále sklonenú. Preto nie som tak celkom zástancom názoru, že vďaka múdrym telefónom sme celkom izolovaní vo svojom svete. Ak je niekto rodený extrovert a má schopnosť dať sa do reči s kýmkoľvek a kdekoľvek, žiadne technológie mu v tom nezabránia. Inak si nespomínam, že by sa v minulosti dávali ľudia vo väčšej miere do reči s hocikým cudzím. Hoci ja môžem posúdiť len takých 15 rokov dozadu, čo si pamätám. No na ten prelomový bod, kedy sa technológie čoraz viac dostávali do našich životov, to ako tak stačí. Samozrejme je vidieť, že sa veci zmenili. Technológie na nás vyskakujú z každej strany. Niekto si ich do života vpustí, iný zas nie.

Je moderná doba plná technológií výhovorkou?

     Stretla som sa s prípadom, keď si osoba zrušila účet na sociálnej sieti z dôvodu, že na nej trávi príliš veľa času. Toto bolo jediným riešením, pretože predsa tá sociálna sieť je hlavný problém. Na toto mám možno odlišný názor ako väčšina. Všetko je to podľa mňa o danom človeku. Médiá, sociálne siete a iné závislosti nás ovládajú len do takej miery, do akej im to my sami dovolíme. Ak niekto nie je dostatočne „silný“ odolávať tomuto pokušeniu a zrušenie účtu je preňho riešením, jeho rozhodnutie rešpektujem. Nad čím som sa pozastavila, boli tie reči okolo. Keď namiesto toho, aby sa človek pozrel na seba a uvedomil si, že možno je chyba inde, viní všetko naokolo. Je predsa potrebné v rámci osvety oboznámiť ostatných ako sa dá nájsť odhodlanie na takýto krok, ako som na seba pyšný a ako by si i ostatní „závisláci“ mali zo mňa brať príklad. Preháňať, zveličovať, opakovať sa, aby to každý vedel, že som sa vzoprel prúdu a idem si svoje. No a potom o pár dní ďakujem Bohu a Markovi Zuckerbergovi, že sa účet dá ešte obnoviť, lebo som sa z toho akosi vyspal. Nebola to osoba mne blízka, takže som pretočila očami a život ide ďalej.

     Avšak keď sa stane niečo, čoho ste priamo súčasťou, je to iné. Očakáva sa nejaká reakcia. S osobou, s ktorou ste sa dlhšie osobne nestretli, ste sa vybrali niekam si sadnúť. Podebatovať o všetkom a zároveň o ničom. No a potom to začalo. Z dialógu sa zrazu stáva monológ a zrak oproti sediacej osoby sa upiera na mobil. Tak sa pozrela na mobil, no a čo. Veď akoby som to ja nikdy nespravila, pomyslím si. No potom zase a zase. V prvom momente neviete ako reagovať. Táto situácia je celkom nová. Na jednej strane stláčate päsť od nervov a na druhej predsa nechcete byť teatrálna trapka dožadujúca sa stopercentnej pozornosti. A tak celú situáciu pretrpíte s občasným upozorňovaním na to, že predsa len to nie je celkom slušné. Avšak v paralelnom svete ste sa už asi trikrát zdvihli zo stoličky a nahnevane vyšli z dverí, zanechajúc ignorujúcu osobu pri stole. V jednom z fiktívnych scenárov si to ani nevšimla. Lenže toto nie je niekto, s kým sa poznáte týždeň. A tak to s ohľadom na tie roky priateľstva zvládnete. Zároveň dúfate, že si to skôr či neskôr uvedomí a prípadne si zoberie nejaké ponaučenie do budúcnosti. Pravdepodobne rečníckou otázkou pre mňa zostáva: Prečo sa ľudia stretávajú osobne s tými, s ktorými sa momentálne nechcú rozprávať a nie sú vonku s tými, s ktorými si píšu cez internet?  Tým, čo zažili alebo ešte len zažijú niečo podobné, prajem pevné nervy. Nevzdajte to hneď s tými ľuďmi, niekedy za to stoja. A zároveň sú takým varovným príkladom toho, akými možno vy sami nechcete byť.